3. Pápežské misijné dielo sv. Petra Apoštola

Aj tu je zrejmý charizmatický a laický pôvod PMD. Toto dielo sa zrodilo vo Francúzsku na základe podnetu Apoštolského Vikára v Nagasaki Mons. Cousina z PZM. Bol presvedčený, že bez miestneho kléru sa ísť ďalej nedá. Je potrebné, aby sv. Cirkev mala v tej ktorej krajine domorodých diakonov, kňazov a biskupov. Toto dielo sa zvláštnym spôsobom snaží pomôcť v procese evanjelizácie národov cestou formácie a výchovy domorodých kňazov tak, že buduje a podporuje semináre v misijnych zemiach.

Aby mohol uskutočniť svoj projekt – mať v Japonsku seminár pre duchovnú a teologickú formáciu povolaní ku kňazskej službe, Mons. Cousin sa obrátil s prosbou o pomoc na slečnu Janu Bigardovú. Narodila sa v Normandii 8. 12. 1859. Jana si osvojila od mamy živý zujem o duchovný život. Bola to dobrá pôda pre záujem o tých, čo pracujú v prospech šírenia Evanjelia vo svete, zvlášť o kňazov v misijných zemiach. Tiché, chorľavé dievčatko si zobralo k srdcu službu misiám a tento ideál sa stal náplňou celého jej života. Dokázala zatriasť všetkými diecézami Francúzska. Cestovala po svete, bola aj v Ríme.

Veľkou sumou prispela na vybudovanie chrámu sv. Františka Xaverského v Kyoto. Po smrti svojho otca spolu s matkou rozdali celý svoj majetok v prospech misií. Dopisovala si s misionármi celého sveta a keď Mons. Cousin poprosil o pomoc pri výstavbe seminára v Japonsku, pohotovo odpovedala a zozbierala nevyhnutné peniaze k uskutočneniu projektu. Jana často veselo hovorievala, že má „železnú hlavu“, lebo nebolo ľahké odradiť ju, keď si niečo zaumienila. No projektov rýchlo pribúdalo, niektoré boli na „dlhé lakte“, teda nie jednorázová záležitosť. Pochopila, že je čas vytvoriť na podporu misijných diel tohto druhu nejakú organizáciu. V rokoch 1889 – 1896 to bolo Misijné združenie, ktoré sa neskôr stalo Misijným dielom sv. Petra Apoštola. V roku 1894 Jana Bigardová vydala prvý manifest, ktorým sa obrátila na všetkých kresťanov, aby ich upozornila na vážnosť pomoci pri rozvoji katolíckych misií. V roku 1896 zasadala prvá administratívna rada združenia a bola vydaná prvá informačná brožúrka.

Oficiálnym dátumom vzniku Misijného diela sv. Petra Apoštola je rok 1889 v Caen vo Francúzsku. V roku 1901 bolo ústredie prenesené do Paríža a neskôr do Freiburgu vo Švajčiarsku, aby bolo ľahšie zaradiť Združenie do občianskeho poriadku a obhospodarovať financie. V roku 1920 bolo prenesené do Ríma. Lev XIII. vo svojej encyklike Ad extremas Orientis doporučuje misijné dielo všetkým kresťanom a Pius XI. ho 3. 5. 1922 uznal ako „Pápežské“. Keď zomrela Janina matka Štefánia, Jana bola zasiahnutá silnou depresiou, ktorá premenila jej život na hrôzostrašnú kalváriu. Vedomá si svojej situácie, zverila dielo sestričkám františkankám, Máriiným misionárkam vo Freiburgu. Po rôznych pobytoch v nemocniciach a zhoršení jej zdravotného stavu ju doopatrovali sestry sv. Jozefa v Alencon. Zomrela 18. 4. 1934.

Jana Bigardová zanechala svetu i Cirkvi povedomie univerzálnosti misijného úsilia, dôležitosti domorodého kléru a prorocké posolstvo vážnosti a väčšej účasti laikov na dielach sv. Cirkvi. To všetko v rámci solidárnosti medzi Cirkvami vo svete. Zasiala semiačka misijnej jari, ktoré zakvitli vo všetkých oblastiach života Cirkvi v misijných zemiach. Zmysel diela nachádzame aj v slovách sv. Pavla: „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10, 14). Vzrast domorodého kléru je povzbudzovaný aj slovami samého Pána Ježiša: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). Aby sa Evanjelium udomácnilo v tom ktorom národe, nestačia misionári. Viera sa musí stať kultúrou každodenného života a teda odrazovým mostíkom pre každú oblasť života spoločnosti – kultúrnu, náboženskú i spoločenskú. A toto všetko dokážu lepšie deti svojho národa – domorodí kňazi vo svojich Cirkvách.

Ciele

Pomôcky

Duchovné

Materiálne

Životopis Jany Bigardovej

Zakladateľka Pápežského misijného diela sv. Petra apoštola, ktoré napomáha pri výchove a formácii domorodých kňazov a rehoľníkov v misijných krajinách.

I. MISIJNÉ POVOLANIE

Rodina Bigardová

Rodina mala štyroch členov: otec, Karol Viktor Bigard, bol úradníkom v Lisieux; mama, Štefánia, bola dcérou notára Cottina z Mortagne; mali 2 deti: syna Renata a dcéru Janu.

Otec so synom si boli podobní okrem iného aj v tom, že obaja si zvolili sudcovské povolanie. A obaja, tak ako veľa iných občanov, inak dosť dobrých, patrili k vlažným kresťanom: ich kresťanstvo bolo rozriedené predsudkami šírenými po revolúcii vo Francúzsku.

Matka s dcérou si tiež boli navzájom podobné, ale na rozdiel od mužov, obidve boli hlboko a úprimne nábožné a boli presvedčené, že voči Bohu a jeho Cirkvi máme neustále a nezrušiteľné povinnosti.

V rodine – aj keď to bol dom právnikov – bola skutočnou hlavou rodiny mama, pani Bigardová, rázna pani, zvyknutá jednať vždy priamo a spravodlivo. Najpokornejší člen celej rodiny, podľa všeobecnej mienky ostatných, bola dcéra Jana, tichá a bojazlivá, spoliehajúca sa vo všetkom na silné ramená matky.

Jana sa narodila 2. decembra 1859 v Mortagne, normandskom mestečku, ktoré bolo vtedy ešte zbrázdené stredovekými cestami s oblúkmi, bránami a portálmi, pripomínajúcimi niekdajšiu slávu a boje za vieru a česť.

Jana vyrastala podľa tejto tradície. Čo sa týka jej telesného zdravia, bola viac chorľavá ako zdravá, liečila ju však viac mama ako lekári. Povahou bola rovnaká ako mama, ktorá si ju celú vyhradila pre seba a žiarlivo ju chránila od všetkého svetského.

Brat Renato, ktorý bol od Jany o 3 roky starší, študoval v Paríži, kde navštevoval právnickú fakultu. Svoj čas trávil medzi knihami a priateľmi, nie vždy práve vyberanými. Obidve ženy, matka aj dcéra, mu často písali a s úzkosťou vysielali za neho k nebu mnohé modlitby.

29. mája 1870 pristúpila  Jana v meste Coutances k prvému svätému prijímaniu. Z celého sveta poznala iba zasnený kút dvora patriaceho k ich domu a kúsok cesty, po ktorej doprevádzala mamu na svätú omšu. Keď po prvýkrát prijala Pána Ježiša, plakala nad vlastnými hriechmi, ktoré sa jej zdali byť veľké, aj keď v skutočnosti neboli. Bola však zvyknutá rozjímať o následkoch smrteľného hriechu, za ktorý ukrižovaný Ježiš Kristus podstúpil toľko bolesti, aby nám bolo odpustené. Už od detstva si zaľúbila pôvab kríža.

Keď dospela, dala sa zapísať do zbožného združenia Dcér Panny Márie a predpísané náboženské povinnosti tohoto združenia plnila horlivo, vážne a dôsledne. Keď bol otec v roku 1874 menovaný radou súdu v Caen za vrchného sudcu, mama si s tým nelámala hlavu. Bola si dobre vedomá toho, že všetko na svete je márnosťou. Vychovávala svoju Janu rovnako ako predtým, ale vždy doma. Nechcela ju dať preč od seba a to preto, lebo sa bála o jej biedne zdravie a tiež preto, že ju chcela uchrániť od všetkých svetských pokušení zvonku. Tým vonkajškom bolo Voltairovo Francúzsko, Francúzsko protináboženské, ktoré sa rúhalo Bohu a rozleptávalo kresťanskú morálku aj v meste Caen, ktoré bolo pre svoje bohaté cirkevné a vlastenecké pamiatky nazývané normandskými Athénami.

Tak žili obidve ženy doma a pre domov; mali starosť len o dvoch mužských členov rodiny, ktorých milovali rovnakou láskou. Oni však nezdieľali ich náboženské názory.

Toto odlúčenie od sveta vtlačilo Jane zvláštnu črtu neobyčajnej bojazlivosti, takže aj keď dospela a bola veľká, hneď sa začervenala, kedykoľvek prišla do kontaktu s inými ľuďmi.

Prvá myšlienka na misie

Obetovať sa - charakterizovalo celý jej život: spájať sa s Kristovým utrpením, trpieť a znášať bolesti za blaho Cirkvi, obetovať sa, skrývať sa so svojím utrpením ako zrno, ktoré musí v zemi odumrieť, aby prinieslo bohaté klasy. Denne rozjímala s knižkou „Nasledovanie Krista“ a prosila Pána Boha, aby nikdy nelipla na žiadnej stvorenej veci.

Nečítala romány, ktorých vtedy vo Francúzsku vychádzali celé vagóny. Čítala iba poučné knihy a s nadšením brala do ruky správy o misiách. Práve vtedy bolo Francúzsko zachvátené veľkou misijnou vlnou, ktorá strhla kardinála Lavigerie a Pavlínu Jaricotovú, zakladateľku Pápežského misijného diela šírenia viery a aj mnohé iné osobnosti.

Matka a dcéra Bigardové, rovnako ako mnoho iných dobrých kresťanských žien, doma pracovali pre misionárov, šili a zdobili kostolné paramenty, ktoré nosili nábožnému združeniu, ktoré sa volalo „Apoštolské dielo“ a ktoré sa staralo o misionárov. Prichádzali do kontaktu s misionármi, poznali ich život a ťažkosti. 

Otcova smrť

Do stredu tohoto pokojného rodinného života, kde sa pracovalo pre misie a pre Cirkev, padla ako blesk strašná rana. 2. januára 1878 sa zastrelil pán Bigard. Keby nemali obidve ženy veľkú vieru, nezniesli by túto ranu.

Srdce im krvácalo, no uzavreli sa so svojou bolesťou, snažili sa zachovať dobrú pamiatku zomrelého tým, že jednoducho v oznámení o úmrtí verejnosti oznámili náhlu smrť drahého zomrelého. Avšak ich úzkosť a smútok v tichu domova boli nevýslovné. Mŕtveho oplakávali predovšetkým preto, že zomrel bez sviatostí.

Jana, ktorá mala vtedy 18 rokov a stála na prahu života, bola vydesená. Myšlienka, že duša otca, ktorý jej bol taký drahý, by mohla byť na veky zavrhnutá, ju trýznila tak, že sa jej nemohla ani na chvíľu zbaviť. Z lásky k otcovi obetovala Bohu svoju mladosť, svoj pokoj, bohatstvo, teda všetko a už dopredu vzala na seba každú bolesť a utrpenie, ktoré ju v budúcnosti čaká, len aby si za to vyprosila večné spasenie otcovej duše.

Otcova smrť mala pre matku i dcéru tiež jednu dobrú stránku: vyslobodila ich od spoločenského života, ktorému sa museli pre otcove postavenie venovať. Od tejto chvíle sa stretávali len s tými priateľmi, ktorí im vyhovovali v náboženskom ohľade.

Pretože syn bol od nich ďaleko, matka tým viac prilipla k dcére. Obidve boli jedno srdce a v odlúčenosti, ktorá sa ich známym zdala prehnaná, spoločne trpeli a pracovali.

Jana by sa rada stala milosrdnou sestrou, ale pre jej slabé zdravie ju neprijali. Napokon, doma žila podobne ako rehoľná osoba: každý deň svätá omša, sväté prijímanie, spoveď a dobrovoľné pokánia, ktoré jej často podrývali už aj tak biedne zdravie. S dovolením svojho spovedníka tajne prijala meno „Mária od Kríža“. Už samotné meno naznačovalo, že sa chce úplne obetovať.

Bola v kvete mladosti a i keď nemala pevné zdravie, napriek tomu bola štíhla, vzdelaná, jemná a pritom mala pekné veno… Mohla sa teda stať veľmi žiadúcou nevestou pre niektorého mešťana. O to hrdinskejšie sa nám javí jej rozhodnutie úplne sa venovať životu bolesti a pokánia pod krížom.

Toto rozhodnutie nebolo chvíľkové, bolo ovocím dlhých a prísnych rozjímaní a úplne odpovedalo jej zmýšľaniu, ktoré sa dalo ovplyvňovať jedine Bohom.

Jana bolo dievča nielen rozjímajúce, ale tiež dievča činu. S matkou sa nielen modlili za misie, ale pre misie tiež pracovali. To ich posilňovalo, rozptyľovalo a zhromažďovalo zásluhy za spásu duše pre nich tak drahého otca, ktorý tragicky zomrel.

Misionári, ktorí prechádzali mestom, nikdy nezabudli zabehnúť k Bigardovým a poprosiť o pomoc pre svoje prázdne kaplnky a pre seminaristov, ktorí nemali peniaze na štúdium. A obidve ženy sa spolu s inými horlivými kresťanskými dámami snažili splniť ich prosby. Medzi inými si dopisovali tiež s Otcami zo zahraničných misií v Paríži, čím boli v spojení predovšetkým s ťažkými misiami v Ázii, najmä v Japonsku.

V Paríži, kam niekoľkokrát za rok dochádzali, sa zasa stretli so staručkou sestrou z Mortagne, ktorá bola vychovávateľkou Jany. Prosila obidve ženy o pomoc pre svojho príbuzného P. Villiona, ktorý pôsobil v Kyoto.

Kyoto, staré tajomné hlavné mesto Japonska, bolo plné pohanských pagod a nemalo jediný kresťanský kostol. Mesto bolo cieľom pútnikov a bývali v ňom tisíce bonzov, rozdelených na sekty a slúžiacich v 11 tisíc pohanských chrámoch.

Myšlienka misionára P. Villiona, postaviť v Kyoto kresťanský chrám, sa páčila dámam Bigardovým. Nadviazali s ním kontakt, na jeho žiadosť mu poslali bohato vyšívanú smútočnú štólu, ktorá v krajine, ktorá s veľkou nádherou pochováva svojich mŕtvych, patrí k najdôležitejším predmetom. A tak sa pomaly dozvedali, za akých podmienok musí kňaz pôsobiť v misiách, ak chce uprostred pohanských pagod postaviť chrám pravému Bohu.

Ich záujem o budúci kostol bol taký veľký, že sa veľkodušne ponúkli postaviť tento chrám z vlastných peňazí. 

Posledná rana

V týchto starostiach, ktoré vypĺňali ich polokláštorný život, ubehlo 10 rokov od tragickej smrti ich manžela a otca; 10 rokov v skrytosti a domáce práce pod jasným nebom Normandie, odkiaľ v lete odchádzali na pobyt do Vichy. Ich pozemská láska sa sústredila na Renata, ktorý bol verným obrazom svojho otca. V roku 1882 urobil doktorát a bol menovaný za sudcu v Lisieux. Bol to chlapec šľachetný, vzdelaný, podobal sa trochu na sestru, ale bol veselší, hudobne nadaný, miloval spoločnosť a zdal sa byť svojimi vlastnosťami a odbornými vedomosťami predurčený čoskoro si vydobiť skvelé miesto v spoločnosti.

Obidve dámy sledovali jeho činnosť s odstupom a denne vysielali vrúcne modlitby k Bohu za jeho šťastie. Modlili sa za neho tiež v auguste 1887, keď sa vydali na púť do Lúrd. Tam v jaskyni robili pobožnosti s nadšením, ktoré bolo obidvom vlastné a nestačili sa dosť odozdávať pod ochranu lurdskej Pani…

Vo chvíli, keď sa lúčili s jaskyňou, bol Jane doručený telegram. Trasúcou sa rukou otvárala obálku a čítala, že brat Renato je chorý. Hneď nasadli do vlaku a 24 hodín cestovania, ktoré sa im zdalo bez konca, prežili v modlitbách a úzkostiach.

V Lisieux sa dozvedeli, čo sa stalo. Renato už bol mŕtvy. Zomrel v strašných bolestiach, zhorel ako vzplanutá pochodeň. Keď v nedeľu ráno 21. augusta zapaľoval liehový varič, varič vybuchol a horiaci lieh podpálil šaty mladého muža. Celý v plameňoch, volajúci o pomoc, bežal po schodoch a ako divý sa rútil ulicou k blízkemu potoku, do ktorého sa celý ponoril. Preniesli ho do súkromného bytu, kde sa mu dostalo starostlivosti každého druhu. Všetko však bolo márne… Renato zomrel 1. septembra, predtým zbožne prijal sviatosti.

Jana niekoľko dní potom písala otcovi Vilionovi, dala tomuto strašnému nešťastiu mystický význam a napísala slová, ktoré sú výkrikom i zjavením: „Otče, nemali sme tušenia, ako draho nás vyjde váš kostol v Kyoto! Rozmýšľali sme venovať na tento cieľ trochu zlata, ale zatiaľ sú potrebné slzy, zlomené srdcia a obety!"

Taká je pravda, ktorú vonkajšie udalosti a vnútorné náklonnosti iba potvrdzovali: pre spoluprácu na budovaní Cirkvi sú potrebné obety.

Kostol v Kyoto

Od tej hroznej chvíle sa obidve ženy venovali svojej bolesti a práci. Pani Bigardová, píšuc P. Villionovi, prejavila toto ich rozhodnutie: „Nad hrobom môjho milovaného syna sme si povedali, že sa budeme snažiť zo všetkých síl vyprosiť Božie milosrdenstvo pre jeho dušu.“

A naozaj, o niekoľko dní neskôr, Jana Bigardová navštívila v Paríži zahraničnú misijnú spoločnosť a červenajúc sa odovzdala P. Mutelovi čiastku 50 tisíc frankov, sumu, ktorá bola na tú dobu veľmi veľká. Bolo to jej veno, ktoré priniesla ako obetu na postavenie kostola v Kyoto.

Pre celé japonské kresťanstvo to bola veľká radosť, keď vstávalo zo sutín a vychádzalo z pralesov, kde sa prenasledované po celé stáročia ukrývalo. Ako je známe, svätý František Xaverský a jeho nástupcovia získali v tých krajinách od roku 1549 do 1640 dva milióny pokrstených. Bol to zázračný výsledok, ktorý pripomína hlásanie evanjelia prvými apoštolmi. Na začiatku 16. storočia bolo na týchto ostrovoch asi milión veriacich so 170 misionármi. Ale iba 11 kňazov boli Japonci. A to bol práve hlavný dôvod katastrofy.

Prenasledovanie začalo najskôr ako hnutie proti cudzincom. Japonci nechceli strpieť vo svojej krajine cudzích obyvateľov a celá krajina sa neľútostne uzavrela hradbami zdedených zvykov, jazyka a náboženských obradov, ktoré sú významné pre túto ďalekú krajinu. Kresťania boli pozabíjaní alebo prinútení odpadnúť od viery s neskutočnou krutosťou, lebo ich viera sa zdala byť putom, ktoré Japonsko viazalo k zahraničiu. Najmenej 250 tisíc veriacich bolo umučených, pretože kvôli európskym misionárom, ktorí boli cudzinci a teda nepriatelia, boli aj domorodí kresťania považovaní za zradcov.

Úplne inak by vyzerali dejiny Japonska, keby tu mala Cirkev japonských kňazov. Obžaloba z vlastizrady by nebola obstála a za všetkých okolností, napríklad aj v pralesoch – v japonských katakombách – Cirkev, ktorá by mala domorodých kňazov, by bola prežila.

Dve a pol storočia krutého prenasledovania zničili v Japonsku kresťanstvo. Aspoň sa tak zdalo, takže pre svet bolo všeobecným prekvapením, keď sa v roku 1865 v kaplnke zasvätenej Kráľovnej mučeníkov objavilo tucet Japoncov. Prišli z vnútrozemia a pýtali sa kňaza, či majú pred sebou obraz „Svätej Márie“ a jej „vznešeného syna Ježiša“. Potom sa tiež pýtali na pápeža z Ríma a na celibát kňazov… Títo ľudia tvorili predvoj 50 tisíc kresťanov, ktorí si po celé generácie uchovávali katolícku vieru so všetkými jej kresťanskými symbolmi: krížami, ružencami, niektorými kajúcimi nástrojmi… a teraz vystúpili na denné svetlo, kráčajúc doteraz neistým krokom, ako ten, kto vyšiel z dlhej a hlbokej tmy.

Otázka domácich kňazov

Keď dámy Bigardové v odľahlom meste Caen čítali tieto a podobné správy, boli dojaté a začali chápať jednú vec, ktorej nerozumie veľa ľudí: že je potrebné dať misijným krajinám domorodých kňazov, ak sa má kresťanstvo vybudovať natrvalo.

Domorodí kňazi ovládajú jazyk, zvyky, zákony, sú synmi vlastnej krajiny a nemôžu byť preto vydaní nebezpečenstvu obžalovania, aj nepodloženého, ako keby boli poslami cudzieho štátu a následkom toho podozriví z politickej agitácie.

Čo robil svätý Pavol a ako si počínali ostatní apoštoli a po nich všetci misionári vyslaní z Ríma, aby hlásali evanjelium v Európe? Odchádzali do vzdialených krajín, kázali, obracali na vieru a potom na mieste organizovali farnosti s vlastnými kňazmi, biskupami a miestnymi diakonmi. Tak sa cirkevné obce tvorili natrvalo, vzdorovali prenasledovaniam a samé šírili okolo seba evanjelium. Rím, zástupca a strážca apoštolských tradícií, vždy obhajoval toto stanovisko: Ustanovenie domorodých kňazov. Napriek hrozným prekážkam sa podarilo napríklad v Číne vysvätiť dvesto čínskych kňazov uprostred najväčšieho prenasledovania pred rokom 1850.

Tento cieľ mala v Ríme vždy na pamäti posvätná Kongregácia šírenia viery.Ale  nebolo prostriedkov a narastali prekážky všetkých druhov, tiež a predovšetkým v Európe, kde vlády aj občania na škodu Cirkvi nezriedka videli v misionárovi predovšetkým priekopníka obchodu a vojenského umenia.

II. Ustanovenie diela pre domorodých kňazov

Práve z Japonska sa dozvedel veľký misionár Mons. Cousin, biskup v Nagasaki, kde nastúpil po svojom veľkom predchodcovi biskupovi Petitjeanovi, čo robia dámy Bigardové pre Cirkev v Kyoto a aj pre iné misijné diela. Napísal im list s dátumom 1.6. 1899, v ktorom im dojatými a slávnostnými slovami pripomenul, že v okolí Nagasaki žije viac ako 50 tisíc potomkov bývalých kresťanov, ktorí zo strachu z prenasledovania nemali odvahu priblížiť sa k misionárom. Mnohí si v hodine smrti želali prijať sviatosti, ale členovia ich rodín boli proti tomu, aby sa stretli s cudzincom, zo strachu, aby sa neprezradili.

„A naopak“ – stálo v liste – „veľmi ľahko dovolia, aby sa k posteli umierajúceho priblížil domorodý kňaz, ktorý môže do japonského domu vojsť ako ktorýkoľvek domorodec. Preto si tak cením náš seminár a som veľmi vďačný všetkým, ktorí mi pomáhajú zvýšiť počet našich seminaristov.

Náš seminár má teraz viac ako 50 seminaristov. Napriek všetkému úsiliu a šetrnosti, chápete, ako títo seminaristi nesmierne zaťažujú naše úbohé financie. Pri poslednom otváraní ústavu som prehlásil, že prijmem 12 nových seminaristov, po dvoch z každého okresu, a zatiaľ jediná kresťanská dedina mi ich sama poslala 15 – všetci sa po celý rok učili vo dne i v noci, aby dobre obstáli pri prijímacej skúške. A my sme museli byť neúprosní a vymýšľať si tisíc dôvodov, aby sme ich mohli poslať späť domov. A predsa by sa z týchto chlapcov stali výborní seminaristi a neskôr dobrí kňazi. Dnes držia títo chlapci pluhy na poliach alebo veslujú na člnoch.

Keby som bol svätým Vincentom z Paoly, spoliehal by som sa iba na zázrak a hádam by som to vyhral. Ale nebol som obklopený ľuďmi plnými lásky, ktorým by som mohol povedať ako on: „Nuž, do toho, dámy…“ Škoda, že tu nie ste Vy! Som presvedčený, že by ste boli také dojaté, že by ste sa nezdržali výkriku: „Prijmite ešte aspoň jedného, pre Božiu lásku!“ A ja by som Vás poslúchol, ale Vaše slová by Vás stáli vydržiavanie toho chlapca až k oltáru.“

Biskup končil svoj list výzvou k ich láske a k láske ich priateľov, aby spolupracovali na tom, ako dať Cirkvi kňazov: „Aká radosť pre život a aká útecha pre hodinu smrti myslieť na to, že kňaz bude každý deň pri svätej omši vyslovovať i Vaše meno!“

List bol dojímavý a prípad ťažký. Bol to problém domorodých kňazov, vykreslený v celej svojej nahote, ktorý nútil k slzám. Matka aj dcéra Bigardové ním boli zasiahnuté ako bleskom z neba, boli zasiahnuté ale zároveň aj osvietené: Ich láske sa ponúkal „nečakaný prípad svedomia“ a pred ich očami, ktoré sa zalievali slzami, sa razom prestieral nový obzor.

Bol to biskup, ktorý hovoril a účinnejšia ako jeho slová bola skutočnosť, ktorú opisoval. V jeho slovách tušili Boží hlas a chceli poslúchnuť. S dojatím sa chopili výzvy. Nemali prostriedky ani skúsenosti, ale mali veľkú vieru a predovšetkým chápali túto veľkú pravdu a statočne sa rozhodli jej slúžiť.

Tak vzniklo z tohoto listu a z jeho prečítania dvoma ženami to, čo sa dnes nazýva „Pápežské dielo pre domorodých kňazov“. 

Pôvodne sa tak volalo. Obidve zakladateľky ho nazývali „Dielo domorodých seminaristov“. Dlho sa nenamáhali s hľadaním mena, pretože ani ony vtedy nevedeli, čo vlastne mohli a chceli dokázať. Veľký francúzsky učenec povedal, že najlepší spôsom ako začať nejakú vec, je … začať.

A neúnavné dámy Bigardové začali tým, že sa pustili do zháňania peňazí a do organizovania stálych podpor na výchovu misionárov. Po smrti oboch mužov, otca aj brata, keď pre kostol v Kyoto darovali 50 tisíc frankov, už neboli bohaté. Žili z penzie a z menších úspor, ktoré im nechal Karol Bigard. Ale zato tým viac vládli charakterom, dôsledným niekedy až k tvrdohlavosti, ktorá bola vlastná ako prísnej a vážnej matke, tak aj jemnej a bojazlivej dcére. Dokonca dcéra dostala prezývku „hlavatá“.

Nakoniec, v katolíckej Cirkvi má každé veľké dielo nenápadné začiatky a je umožnené ani nie tak bohatými prostriedkami ako skôr bohatstvom vôle, ktorá chce oddane slúžiť Bohu a celá sa mu dáva. A dobrej vôle mali obidve ženy nadbytok, celú ju dali na vybudovanie diela, ktoré sa stalo jediným zmyslom ich života.

 „Lepšie je mať o jedného kňaza viac …“

 Tieto ženy z „lepšej“, ako sa hovorí, spoločnosti, neváhali žobrať, aby nahromadili prostriedky pre budúcich kňazov.

Jedna z nich, zdalo sa, že si robí nárok na dary, nešetrila poznámkami – niekedy až príliš úprimnými. Manželke jedného úradníka, ktorá sa ospravedlňovala, že nemá nič, čo by na dobrý účel dala, pretože tých dobrých účelov je veľmi veľa, povedala: „A čo ten diamant? Načo ho máte? Predajte ho, urobí väčšiu službu misiám ako vám!“ Druhá zasa prosila o almužnu s jemným a bojazlivým úsmevom, naprávajúc tak svojou láskavosťou to, čo poškodila jej málo zdvorilá spolupracovníčka. Skôr, ako vošli do domu, aby prosili, každá sa pomodlila „Zdravas“.

 V domácnosti šetrili, až to hraničilo so „škrobárením“. Prepustili služobníctvo a hoci už aj tak chodili ako rehoľníčky, našli si ešte spôsob, ako sa zbaviť mnohých iných vecí, ktoré sa im zdali zbytočné. Šetrili papierom na písanie, všade chodili pešo, aby ušetrili na doprave, zahaľovali sa do starých obnosených vecí, takže príbuzní, ktorí sa tešili na dedičstvo po nich, ich považovali za nenormálne. A zatiaľ ony sa stali bláznami pre Krista a z lásky k nemu vzali na seba chudobu, ktorou obohacovali ostatných. Chudoba im slúžila ako apoštolát, ale predovšetkým očisťovala a zdokonaľovala ich duše. Keď sa už raz dali na cestu, viac sa nestarali o seba. Svojou vierou prekonávali predsudky iných dobrých dám.

Mons. Cousin im napísal na povzbudenie peknú vetu pápeža Innocenta XV.: „Lepšie je mať jedného kňaza, ako 50 tisíc kresťanov!“ Táto veta sa stala ich najvnútornejším presvedčením.

Skúšok bolo dosť, ba prišli hneď, ako sa dalo očakávať. Pochybujúci, neprajníci i ohovárači… Nedôverovali im ľudia, ktorí nechápali ich záujem o vzdialené národy. A aj hociktorý kňaz, ktorý nemal záujem o ďaleké misie, keď mal dosť práce vo vlastnej farnosti a diecéze, posudzoval a odsudzoval, ba dokonca sa rozhorčoval nad obidvoma ženami, ktoré vraj trpia halucináciami, fantazírujú a podobne. Isté dobré ženy to už nemohli vydržať a rozčuľovali sa nazývajúc ich prehnane zbožnými. Príbuzní, okrem babičky Jany Bigardovej, sa trápili, že stratili dedičstvo. Aj mnohí, inak dobrí a príjemní páni, ich zahrnuli výčitkami a niektorý z tých viac nahnevaných im poslal anonymný list, písaný „jedom“. Jedného dňa našli svoj byt rozhádzaný a rozbitý.

Ako keby to nestačilo, kým zháňali príspevky, ich dom dvakrát vykradli. Odvtedy sa začali naozaj báť. Zmenili byt, ktorý bol veľký a vzdušný a presťahovali sa do menšieho, vlhkého a tmavého. Tým si ešte viac poškodili svoje slabé zdravie.

Prvé spojenie s Rímom

V Ríme skoro spoznali katolíckosť diela Bigardových dám. Prvé povzbudenie dostali od Svätého Otca, ktorý počul rozprávať Mons. Mutela, ktorý sa stal apoštolským vikárom v Kórei a  ktorý v mene zakladateliek doporučil nové dielo veľkému srdcu Svätého Otca. Ten poslal Bigardovým svoje požehnanie.

Neskôr, keď sa začalo rozmýšľať o založení seminára pre Indiu, pamätali v Ríme aj na dielo Bigardových dám a Jana, ktorú vyslovene o to požiadali, zostavila 10.2. 1892 zoznam svojich zámerov a prameňov príjmov.

Čo sa týka príjmov nového diela, Jana vyrátavala pramene vlastné aj matkine, t. j. ročný príjem 8 500 frankov, ku ktorým jej dobrá babička pridávala zo svojho 4 000 frankov ročne, pretože aj ona, ktorá sa hlásila s celou dušou k podniku, nenechávala si viac, len to, čo nevyhnutne potrebovala na život.

Mons. Zaleski, ktorý sa na náklady Svätého Otca staral o seminár v Kandy, im vrúcne poďakoval a informoval ich o všetkom, čo sa dialo v seminári.

Prvé, čo sa podniklo, bolo, že pápež vydal slávnostný apoštolský list „Ad extremas Orientis“ s dátumom 24.6. 1893, pri príležitosti založenia seminára v Kandy, postaveného na oslavu pápežovho biskupského jubilea.

V tej dobe dielu nielenže chýbalo schválenie niektorého biskupa, ale aj klérus sa obidvom „zbožným“ dámam vyhýbal, takže všetci boli veľmi prekvapení, keď staručký Lev XIII. slávnostným listom doporučil rovnakými slovami ako dámy Bigardové miestny seminár v Indii. Vyhlásil, že hlásanie Evanjelia nikdy nebude trvalé a nezapustí korene, ak bude nedostatok domorodých kňazov. Pápež končil výzvou ku katolíckemu svetu, aby mu umožnil výchovu domorodých kňazov tým, že sa  budú zakladať miestne semináre v misijných krajinách.

 „Aké bolo naše prekvapenie“ – povedala neskôr Jana – „a aké naše šťastie, keď sme počuli, že naša snaha je rovnaká ako snaha samého Svätého Otca!“

 Dielo svätého Petra

Raz v noci, krátko po uverejnení listu Svätého Otca, zo dňa 24.6. 1893, pani Bigardová, ktorá nemohla spať, dostala vnuknutie nazvať dielo po svätom Petrovi, prvom pápežovi a veľkom apoštolovi. Dcéra bola nadšená týmto názvom, ktorý posväcoval pápežský, katolícky a rímsky charakter ich diela.

V roku 1895 nadviazali obidve dámy kontakty s niektorými misionármi Svätého Ducha, aby mohli svoju činnosť rozšíriť aj na Afriku. Jana Bigardová napísala veľa listov apoštolským vikárom v Afrike, patriacim ku tejto kongregácii, žiadajúc informácie o tom, koľko študentov je v ich seminároch a noviciátoch a čo by mohlo dielo podniknúť pre ich výchovu. Príspevky diela im však budú poslané len pod podmienkou, že budú použité len pre domorodých kňazov a dobrodinci za to dostanú ako náhradu duchovné dobrá sv. omše, modlitieb a účasti na zásluhách misionárov. Dotazník bol zostavený stručnými a jasnými slovami, bol praktický: bolo z neho jasné, že ho zostavovali dcéra a sestra právnikov.

23.4. toho istého roku Jana, ktorá bola riaditeľkou, pokladníčkou, tajomníčkou a dušou diela, ktoré bolo v ich dome, kde sa všetko robilo len jej rukami a rukami jej matky, sa mohla tešiť z naozaj pekného rozpočtu: 20 000 frankov sa poslalo do seminára v Nagasaki, aby tam boli založené štyri stále nadácie. 12 000 frankov šlo do veľkého seminára v Kandy na tri nové nadácie a 6 000 frankov išlo na nadáciu v malom seminári, 20 000 frankov do seminára v Indii v Trichinopoli, 4 000 do veľkého seminára v Mysore na výchovu indického seminaristu, 14 500 do seminára v Nagasaki. Ďalších osem nadácií a iné dary boli určené pre semináre v Hué, v Kórei, v Mandžurii a Aname. Spolu 85 000 frankov vyplatených od roku 1889 do 1895, nepočítajúc do toho poslané paramenty, nádoby, predmety na bohoslužby a menšie intencie.

– Združenie v Caen a okolí už malo 600 členov.

 Úradné uznanie

A predsa doteraz žiaden biskup neuznal toto dielo. Preto zostávalo neznáme a nebudilo dôveru. Zakladateľky nešetrili akúkoľvek námahu, aby dosiahli takéto schválenie, pretože bolo veľmi potrebné.

Úlohy a podstata diela sa v mysli Jany Bigardovej utvárali stále jasnejšie. Chcela, aby jej dielo, ak malo stáť na pevných základoch a zdolávať stále lepšie svoje úlohy, bolo naplnené hlbokým náboženským duchom; aby malo nadprirodzenú dušu. Pre Cirkev sa totiž nepracuje s duchom sveta. Preto Jana nikdy nedovolila, aby nadácie pre domorodých kňazov plynuli dielu z nejakých svetských prameňov, ako napríklad z tanečných zábav, slávností, obchodov: ak bol prúd posvätný a čistý, musel byť rovnako čistý aj prameň. Z tohoto dôvodu sa snažila dať všetkému svojmu úsiliu za základ modlitbu, obetu a skutky členov. Títo sa mali zúčastniť práce predovšetkým duchovne.

Obidve ženy boli spokojné, ale chceli ešte niečo určitejšie pre svoje dielo, želali si, aby ho Svätý Otec vzal na vedomie a požehnal ho. Preto mu predložili riadne zostavený spis, v ktorom vysvetlili, ako pred siedmimi rokmi dielo vzniklo, ako s Božou pomocou mohlo zohnať pre misie podporu 100 000 frankov a zvýšiť počet členov na 1000.

„Bolo by pre nás veľkým potešením a silnou podporou“ – dodávali – „keby Vaša Svätosť požehnala založené dielo aj ľudí, ktorí pod akýmkoľvek titulom na ňom pracujú alebo budú pracovať.“

Odpoveď prišla veľmi rýchlo: Telegram im oznámil, že pápežské požehnanie bolo udelené „z celého milujúceho srdca“. Čoskoro potom prišli z Ríma dva listy Posvätnej kongregácie odpustkov, ktorými sa udeľovalo 100 dní odpustkov tým, ktorí sa pomodlia strelnú modlitbu: „Panna Mária, Kráľovná apoštolov, oroduj za nás! Svätý Peter, Knieža apoštolov, oroduj za nás a za domorodé semináre v misiách.“

Plnomocné odpustky, za obvyklých podmienok, boli členom diela udelené na tieto sviatky, ktoré vybrala Jana:

1.) 26.12. na sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka

2.) 18.1. na sviatok Katedry svätého Petra v Ríme

3.) Slávnosť zoslania Ducha Svätého

4.) 10.8. na sviatok svätého Vavrinca diakona

5.) v hodine smrti.

Správa o pápežskom požehnaní a programe diela – modlitba, almužna a práca – bola uverejnená v letáku s „imprimatur“ biskupa Mons. Trégaro v Séez, v ktorého diecéze sa dámy Bigardové narodili. Mons. Trégaro tak rozbil ľady. Jeho zvolenie sa oplatilo.

Obidve ženy, spokojné s týmto imprimatur, zmenili byt, aby trochu pookriali a mohli pracovať ešte horlivejšie. Tak dali aj dielu omnoho príťažlivejšie sídlo.

Keď sa potom obrátili s prosbou o schválenie na ďalších biskupov, ľahko ich získali okolo 40 a niektoré schválenia boli veľmi krásne. Biskup z Carcassonne písal: „Šťastné duše, ktoré sa môžu chváliť, že už tu na zemi robia Božie dielo! Túto radosť máte vy.“

Túto funkciu pomocnej práce pri hlásaní Evanjelia uznávala aj Posvätná kongregácia pre šírenie viery v Ríme, ktorá sa od toho času úradne zaujímala o dielo Bigardových. Od toho roku Bigardová pravidelne posielala Kongregácii správu o činnosti diela a z Ríma dostávala povzbudenia a rady. Kardinál Ledochowski poukazujúc na ťažkosti a prekážky vo svojej funkcii Prefekta danej Kongregácie, píše takto: „Majte veľkú vieru. Prekážky, s ktorými sa pri práci stretnete, nech sú vám prameňom stále väčšej odvahy, lebo prekážky a protivenstvá sú nepochybným znamením, že vaše dielo je Bohu milé.“

III. OBETA

Dnes 5.3. 1897 kardinál Jacobini začlenil Dielo medzi pomocné diela Kongregácie pre evanjelizáciu národov (KEN; vtedy Propaganda). Jane Bigardovej napísal, že jej Dielo treba považovať za doplnok slávnych Diel šírenia viery a detí. Prvé z týchto združení sa stará o rozšírenie viery, druhé získava pre Cirkev deti a Dielo sv. Petra pripravuje misionárov a apoštolov pre neveriacich.

Právne uznanie vo Francúzsku je odmietnuté

28.11. 1898 umrela staručká pani Cottinová, matka a babička Bigardových, s ktorými, hoci vzdialená, bola v neustálom spojení. Svoj značný majetok odkázala dcére a tým zároveň aj Dielu sv. Petra, ktoré tak dostalo najväčší dar v jeho zakladateľskom období. Tento prínos zlata nijako nezmenil jednoduchý a chudobný život dám Bigardových, ktoré aj naďalej slúžili Dielu sv. Petra. Všetko, čo mali, považovali za majetok Diela a od tohoto svojho programu sa neodchýlili ani na krok.

Pani Bigardová zrazu začala chradnúť, takže to vzbudzovalo obavy. Námaha ju vysiľovala, preto sa celá ťarcha starostí presunula na Janine plecia. Jana, ktorá mala práve 40 rokov, využívala všetky sily ducha aj srdca, aby zvládla stále rastúce potreby založeného Diela.

Keď dosiahla úplné a potešujúce uznanie od pápeža aj biskupov, snažila sa Dielo zaistiť aj štátnym uznaním a to tým skôr, že sa v roku 1901 presťahovala s matkou do Paríža, do malého bytu blízko Združenia pre misie v cudzine. Bol to práve arcibiskup kardinál Richard, ktorý im ochotne vychádzal v ústrety a dal Dielu výborného duchovného radcu, Mons. Péchenarda, riaditeľa Katolíckeho ústavu a budúceho biskupa v Soissons.

Získať štátne uznanie vo Francúzsku v dobe, keď Combes robil proticirkevnú politiku, sa zdalo byť smelou pojašenosťou. Laická politika chystala úplné vyhladenie katolíckeho života vo Francúzsku, pripravovala rozpustenie reholí, zabavenie cirkevného majetku a kombinovala všetky protináboženské zmätky, v ktorých slobodomurári videli dobro svojej krajiny.

Už to bolo zázrakom, že duchovní a rehoľníci mohli pod takým útlakom vytrvať a že šľachetné duše ešte dúfali pod takýmto režimom, ktorý sa dámam Bigardovým zdal časom antikrista, pracovať na rozšírení Kristovho kráľovstva.

Pretože istý politik kričal v parlamente, že protiklerikalizmus nie je predmetom vývozu a že musí byť nechaný samotným Francúzom vo Francúzsku, mohlo sa predpokladať, že ušetrí Dielo, ktorého činnosť sa vzťahovala na cudzinu. Ale nestalo sa tak. Ministerstvo vnútra videlo aj v tomto novom diele maskovanú cirkevnú rehoľu a odmietlo mu svoje uznanie. „Vlasť bola zachránená.“

Dielo uznané vo Švajčiarsku

Na radu katolíckych právnikov sa Jana obrátila  do zahraničia, kde existovali všetky katolícke francúzske domy, ktoré museli opustiť Francúzsko. V auguste 1902 žiadala spolu s matkou o právne uznanie vládu friburského kantonu. Štátna friburská rada podrobila žiadosť aj stanovy skúške a po priaznivej správe miestopredsedu Pythona schválila najskôr „založenie ústavu sv. Petra“ a potom dala slečne Bigardovej, zakladateľke ústavu a jej matke dňa 18.10. 1902 zákonité definitívne schválenie a zapísala ho do zoznamu civilných spoločností.

Švajčiarsko teda prijalo Dielo a poskytlo mu právnu ochranu pred svetom, čo spôsobilo obom zakladateľkám veľkú radosť. Zatiaľ, čo štátna rada študovala stanovy pre právne uznanie, Mariánsky zjazd, ktorý sa práve konal vo Friburgu, chcel počuť úradnú správu o práci a výsledkoch Diela.

„Naše vlastné príjmy“ – hovorila – „nemohli stačiť. Ozbrojili sme sa veľkou dôverou v Boha, nemali sme inej opory okrem listov misijných biskupov, ktorí nám zverovali svoje úzkosti, stali sme sa žobráčkami, ovládanými myšlienkou, že sme sa zasvätili drahému dielu svätej Cirkvi. Vedeli sme, že pápeži vždy doporučovali misionárom výchovu domorodých kňazov. Už Innocent XI. dal jednému apoštolskému vikárovi, poslanému na ďaleký východ, heslo, ktoré sa preslávilo: „Keby ste v tých krajinách vysvätili jediného kňaza, mal by som väčšiu radosť, ako keby ste tam obrátili na pravú vieru 50 000 neveriacich.“

Postupovali sme pod Božou ochranou a ochranou Panny Márie, ktorú sme Zdravasom pozdravili pred každým našim krokom.“

Jana pokračovala: „V tejto dobe bola naša stále sa rozrastajúca misionárska rodina vychovávaná v tieni svätostánku. Odmenou za naše sebazapieranie a obety, o ktorých boli biskupi informovaní, nám boli listy plné hlbokej zbožnosti, v ktorých sa naši drahí seminaristi nazývali našimi synmi a nás volali svojimi matkami v Kristovi.

A skutočne sa chceme stať ich matkami. Už od samého začiatku nášho Diela sa nám zdá, že blahoslavená Panna Mária je neprekonateľnou predstaviteľkou takéhoto duchovného materstva: „Mária, Matka Ježiša Krista, Kňaza naveky podľa radu Melchizedechovho, obetujúceho i obetovaného na Kalvárii, Ježiša Krista, Božského vzoru každého kňaza, predovšetkým kňaza apoštola.“

Zjazd objavil nové pole apoštolátu, vyslovil svoj obdiv a udelil slečne Bigardovej zlatú medailu. Biskup v Lausanne menoval zodpovedným členom Diela pre Švajčiarov kanonika de Weck.

V Paríži si správu o tom so slzami v očiach vypočula na posteľ pripútaná pani Bigardová. Cítila, že jej sen sa uskutočnil a Pán Boh ju už môže z tohoto sveta odvolať. Dcéra sa zľakla vidiac matku takú zostarnutú, ale aj túto bolesť premenila na slzy radosti z apoštolátu. „Ach, Monsignor,“ – písala biskupovi v Tokine – „dať peniaze, čas a prácu pre naše Dielo je ničím v porovnaní s tým, čo nás toto Dielo stojí mravných utrpení.“ Teraz obetovala aj svoju matku.

Smrť mamy Bigardovej

Matka s dcérou až doteraz pracovali spolu jednomyseľne, spojené takpovediac v jedno srdce. Jednota krvi tu mala za následok jednotu duchovnú, jednotu myšlienok. Len zriedka sa stáva, že z dvoch bytostí sa stane jedna duša. Tak úzko boli spolu vnútorne spojené duše dvoch žien. Dokonca aj ich písmo sa podobalo. A v čom si neboli podobné, v tom sa navzájom dopĺňali. Nový rok 1903 bol pre Janu začiatkom väčších starostí o matkine zdravie. Námaha otriasla jej zdravím, ktoré aj tak nebolo nikdy príliš pevné. Dostala pomazanie chorých a 5. januára táto vzácna žena zomrela v Pánovi. Na smrteľnej posteli sa jej dostalo ešte posily a útechy od Mons. Benzigera, veľkého misionára, ktorý práve prišiel z Indie a patril medzi jej chránencov. Aj posledné slová patrili jej Dielu: „Pane, obetujem Ti všetko… Ježišu môj, milujem Ťa z celého srdca… Je čas… Ježiš prichádza… Poď, Pane Ježišu!“ Po týchto slovách vydýchla naposledy. Mala 69 rokov.

Aj počas dní, kedy Jana prežívala smútok, ďalej pracovala pre Dielo, za ktoré bola teraz sama zodpovedná. Ale jej duch bol otrasený. Raz, keď jej matka písala jednému misionárovi do Japonska, poznamenala: „Vy to viete lepšie ako my, pretože už dlho pracujete v Božej službe, ale aj my dobre vieme, že pre spásu duší sa treba obetovať a pre väčší úžitok misií treba trpieť. Čo sa nás týka, keď sa zdá byť všetko stratené a keď sme fyzicky aj duševne vyčerpané, až potom príde úspech.“

Zmysel týchto slov bol Jane dobre známy, od detstva nasledovala zásady svojej matky a celý svoj život dala do služieb pre spásu ostatných. Matka, ktorá nerada iba chválila, kedysi o nej povedala: „Moja dcéra je svätica.“

Jana bola teraz, ako nikdy predtým, úplne vyčerpaná. Úspech bol teda neďaleko. Pevne verila v nadprirodzený význam obety, ktorej výsledky pociťovala sama na sebe takmer každý deň, vo vlastnej i matkinej práci. Teraz, nepútaná k žiadnej osobe na svete, rozhodla sa k poslednej obete: cítila, že sa rýchlo blíži čas, aby v tichu a utrpení pochovala samu seba, len keď porastie Dielo.

Niekoľko dní po matkinej smrti sa stretla v Paríži s kňazom, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. Viliam Poudroux bol učený a múdry kňaz, mal vtedy 63 rokov. Jemu sa od teraz až do okamihu, kedy už nemohla z dôvodu choroby myslieť a písať, zverovala a jej viera horiaca a ušľachtilá, ktorá sa mohla zdať povrchnému pozorovateľovi výstredná, našla v tomto kňazovi osvieteného vodcu.

Nové usporiadanie Diela

Nová úprava Diela prebiehala veľmi pomaly. V tomto čase Jana ešte neúnavne a bez oddychu pracovala pre „svojich synov“, pre seminaristov. Vo februári dostala z Ríma pozvanie od grófky Ledochowskej, druhej veľkej pracovníčky pre misie. Jana, ktorá túžila po rozhovore s predstavenými, odcestovala do Ríma a ostala tam niekoľko dní. Hovorila s kardinálmi aj prelátmi, zúčastnila sa slávneho pápežského jubilea a v Chráme sv. Petra uzrela staručkého pápeža Leva XIII. uprostred jasajúceho ľudu. Dosiahla, že pápež neskôr menoval za protektora Diela kardinála Vives y Tuto.

Keď sa vrátila do Francúzska, s úžasnou rýchlosťou pokračovala v robení poriadku vo svojich veciach. Predala všetok svoj majetok v Normandii aj v Paríži a bol čas – tak písala svojmu spovedníkovi – aby bolo zrno pochované do zeme, ak má priniesť úžitok. O sebe potom napísala: „Ešte nič nie je urobené pre domorodých kňazov a ja už opúšťam život aj Dielo. Robím to však bez plaču. V mojej duši sa pripravuje veľká zmena. Namiesto toho, aby som sústredila všetky svoje myšlienky na Dielo, ako predtým, a na prostriedky, ako ho rozvinúť, na jeho úspechy aj neúspechy, myslím viac na Boha a na nebo. Ešte raz – staň sa Tvoja vôľa! Ako Boh chce…“

Túto obetu pre domorodých kňazov a pre svoje Dielo priniesla dobrovoľne, obetovala sa za to, čomu dala život, vlastný život, lebo si želala, aby Dielo žilo ďalej aj po jej smrti a aby sa úspešne rozvíjalo. Vedela však, že musí nájsť riaditeľku Diela, ktorá by ju v pravý čas nahradila. Už niekoľko rokov sa snažila vychovať takú nesebeckú dušu, ktorá by po nej nastúpila, ale všetky jej kandidátky sa ukázali nevhodnými. Na radu svojho duchovného radcu sa teda snažila nájsť ženskú náboženskú kongregáciu, ktorej by mohla zveriť spravovanie Diela.

Za týmto účelom cestovala po Švajčiarsku, Belgicku aj Taliansku. Užitočná bola najmä návšteva v Ríme. Na audiencii dostala od láskavého pápeža Pia X. povzbudenie, pochvalu a požehnanie pre domorodých kňazov, pre celé Dielo, pre jej spovedníka aj pre ňu samu. Aj napriek horúčke navštívila svojich predstavených a protektorov. Dlho sa zhovárala s Prefektom Kongregácie, kardinálom Gottim.

Radila sa aj s kardinálom protektorom Vives y Tutom, ktorý jej okrem iného povedal: „Choďte cestou, ktorú Vám naznačili svätí apoštoli a Svätý Otec. Neľakajte sa ničoho ohľadom budúcnosti Vášho Diela… Urobila ste dobre, keď ste svoje Dielo priviedla sem: musí byť známe v Ríme, aby tu raz mohlo byť kanonizované.“

Dielo je zverené misijným františkánkam

Opustila Rím, kde sa jej zo všetkých strán dostalo dôkazov úcty, ktoré jej mohli samy o sebe zaistiť kľud, kde ale tiež veľa pracovala, behala z kancelárie do kancelárie, robila aj prijímala mnohé návštevy… Ale jej slabé zdravie nedokázalo držať krok s požiadavkami rozumu. Po dlhom hľadaní sa jej konečne zdalo, že našla – a to práve vo Friburgu – vhodnú kongregáciu pre svoje úmysly. A naozaj, jej organizačný a misijný inštinkt ju nemohol viesť lepšie. Doviedol ju k výbornej matke predstavenej Márii od Umučenia a Kongregácii misijných františkánok, ktorú táto založila. Im zverila starostlivosť o Dielo sv. Petra apoštola. Sestry františkánky spĺňali požiadavky kladené z Ríma: mali v Ríme dom, boli vedené Kongregáciou a neboli odkázané výhradne na Francúzsko, kde práve prebiehala odluka Cirkvi od štátu, sprevádzaná prenasledovaním a zabavovaním cirkevného majetku.

22.10. 1904 bola napísaná zmluva, ktorou bolo sídlo Diela preložené do kláštora františkánok vo Friburgu.

Blížila sa jej hodina: Janine zdravie bolo podlomené. V decembri si mysleli, že už zomrie. Ešte sa spamätala, ale nové bolesti ju tak trápili, že stonala: „Bože môj, ako draho musím zaplatiť za česť, že môžem byť matkou svojich v misijných krajinách adoptovaných kňazov.“ Pritom myslela na 46 kňazov, ktorí apoštolsky pôsobili v misiách, spomínala na 70 seminaristov, ktorí budú s Božou pomocou konať rovnako. Všetci títo adoptovaní „synovia“ sa denne modlili za svoju dobrú matku, ktorá sa predčasne prepracovaná a zostarnutá strácala v pokornej odovzdanosti a hrdinstve. „Ale moji drahí seminaristi,“ písala jednému biskupovi v Japonsku, „sa nikdy nedozvedia, čo som pre nich vytrpela…“

22. januára 1905 sa zriekla služby na poste riaditeľky Diela.

19. marca 1906 poslala svojmu duchovnému otcovi do Paríža list, na napísanie ktorého vynaložila posledné sily svojho zatemňujúceho sa rozumu. Bol jasný a hrdinský, aj keď ho písala v slzách.

„Napriek tomu, že som plná úbohosti,“ písala okrem iného, „a hriechov, za ktoré stále prosím Pána Boha o odpustenie, plne dôverujem v jeho milosrdenstvo, ktoré ma nezavrhne. Nemôžem sa už takmer ani modliť, niekedy neviem, čo hovorím, a predsa sa snažím obracať svoje posledné myšlienky na Boha, aby som mu povedala ako ho milujem a prijímam všetko, čo mi jeho prozreteľnosť pošle.

Počas niekoľkých nocí som prekonala kruté zápasy, kedy sa mi zdalo, že mám v duši peklo a že sa tam musím v zúfalstve vrhnúť. Neprestala som však znovu opakovať, že stále dôverujem v Boha a že Ježiš je moja jediná láska, že očakávam spásu len od Božieho milosrdenstva na príhovor presvätej Panny, mojej presladkej Matky… Včera aj dnes som mohla ísť na svätú omšu a pristúpiť k svätému prijímaniu, ale bojím sa, aby mi aj táto potecha nebola čoskoro vzatá. Na všetko hovorím už len: Buď vôľa Tvoja…“

Počas prvých mesiacov 1906 sa jej zdravie stále zhoršovalo. „Moja choroba“ – hovorila – „má zvláštny znak, je to ťažký kríž, ktorý musím niesť!“ Nemohla spávať, ako keby jej niekto lámal hlavu.

Sestry, vidiac jej vážny stav, dali ju preniesť do parížskeho ústavu, odkiaľ poslala svojmu duchovnému vodcovi posledné listy, v ktorých prosí, aby ju prišiel vyspovedať a prevzal na seba starosť o Dielo sv. Petra.

Pri plnom vedomí si ešte mohla zaistiť miesto v hrobe, kde bola pochovaná  jej matka. V máji u nej nastalo zetemnenie rozumu, ktoré prijala s plným vedomím vlastného obetovania sa pre spásu duší a z lásky k ukrižovanému Bohu sa vrhla akoby do nekonečnej priepasti.

IV. ROZVOJ DIELA

Aj napriek chorobe svojej zakladateľky zapustil skromný kmeň Diela sv. Petra pre domorodých kňazov hlboké korene a čerpal z jej utrpenia nadprirodzenú silu pre nesmierne dobrodenia v misiách. V roku 1921 písal spovedník Poudroux Monsignorovi Le Roy o svojej kajúcnici takto: „Božie úmysly sú nevyspytateľné ale súčasne aj tak podivuhodné, že nič sa nezdá byť nemožné. Som presvedčený, že bolestná skúška slečny Bigardovej poslúžila Dielu sv. Petra viac ako všetky jej podnety a ostatné obety.“

A naozaj, ak sú dnes tisíce domorodých kňazov oproti 870 v roku 1889, kedy bolo Dielo založené, a ak je dnes 81 323 seminaristov oproti 2 700, potom je to z veľkej časti ovocie nápadu, odvahy a obety tejto ženy a jej matky.

Krátko pred svojim odchodom zo sveta, ešte v roku 1905, napísala Jana Bigardová jednému svojmu vzdialenému príbuznému, ktorý podľa zákonných predpisov mal byť jej dedičom, aby sa nepokúšal uplatňovať nároky na jej majetok, ktorý bol už jasným matkiným rozhodnutím určený pre Dielo sv. Petra apoštola.

Ale len čo bola Jana umiestnená do ústavu pre duševne chorých a dostala poručníka, tento vzdialený príbuzný sa objavil, aby strhol dedičstvo na seba. Začal sa súdiť, zháňal advokátov a podnikal všetko možné pri súde vo Friburgu, aby dedičstvo Bigardových Dielu vytrhol. Spor, húževnato vedený františkánkami, trval celé roky a stále sa preťahoval najmä pre prvú svetovú vojnu. Skončil až v roku 1917 jasným víťazstvom Diela sv. Petra apoštola.

Po 50 rokoch (1889-1939)

Po skončení súdu aj vojny sa stala otázka domorodých kňazov ešte naliehavejšia, lebo začali vznikať nové nacionalizmy v misijných oblastiach a ich prívrženci vyvíjali nepriateľskú činnosť voči európskym misionárom. Kardinál Van Rossum plniac vôľu Benedikta XV., tak ako znova vybudoval pomocné misijné diela, ujal sa aj Diela sv. Petra. Okružný list „Maximum illud“ v roku 1919 doporučil Dielo spolu so sesterskými spoločnosťami (Dielom šírenia viery a detí) láske veriacich.

Na nasledujúci rok bolo Dielo prenesené do Ríma a – ako ostatné misijné diela – podriadené priamo Kongregácii. Neskôr dostalo od Svätého Otca podporu 50 000 lír. Tak dostalo nové povzbudenie a nadobudlo pevný základ, o ktorý sa obe zakladateľky báli. Medzitým boli menovaní takmer vo všetkých krajinách a národoch sveta národní riaditelia Diela, čo Dielu dodávalo známky katolíckosti, po ktorej zakladateľky tak túžili a ktorú stále zdôrazňovali, keď v stanovách napísali: „Dielo sv. Petra apoštola je katolícke a spoločnou snahou má získať všetkých katolíkov, nech patria ku akejkoľvek národnosti.“

Pius XI. držal nad Dielom svoju ochrannú ruku tak ako aj nad ostatnými misijnými katolíckymi dielami a dal mu za patrónku sv. Terezku Ježiškovu.

V roku 1929 Svätý Otec svojimi dvoma listami „motu proprio“ ešte jasnejšie vyznačil zmysel a úlohu Diela. Jeho generálnym predsedom sa stal súčasný tajomník Kongregácie, ústredná rada bola zostavená z kňazov rôznych národností.

Pani Bigardová by plakala od radosti, keby mohla byť prítomná 30.10. 1927 v najväčšej bazilike kresťanstva, kedy Svätý Otec osobne svätil prvého japonského biskupa Mons. Hayasaki, vychovávaného Dielom sv. Petra apoštola a adoptovaného pani Bigardovou niekoľko dní pred jej smrťou. Pri tejto príležitosti bolo prehlásené, že pápež tak urobil preto, aby si uctil tých, ktorí sa od roku 1889 venovali podpore domorodých kňazov.

Výzvy, ktorými Jana zdôrazňovala katolíckosť misií, sú stále živé: „Sme stále viac katolíkmi,“ písala jednému misionárovi, „katolíkmi rímskymi, spojení celou svojou bytosťou s neomylným učiteľom a nástupcom sv. Petra a modlíme sa za budúcnosť misií, ale nie tak, ako si to predstavuje ľudská múdrosť, ale ako to chce Pán Ježiš. V tomto čase sa nemyslí na iné ako na štatistiku: toľko krstov, toľko a toľko obrátení. A Rím nadarmo stále opakuje heslo, ktoré bolo prvým zakladateľom sväté: „Je lepšie vysvätiť jedného domorodého kňaza.“ Zlaté heslo, o ktorom nikto nerozmýšľa, ktoré však uviedlo Dielo sv. Petra apoštola do života.

Toto Dielo umožnilo rozkvitnúť domorodým kňazom prostredníctvom požehnanej transfúzie európskeho zlata do Afriky a Ázie: zlata obetovaného z lásky. Toto Dielo nemožno porovnať s inými cieľmi bez nadprirodzeného charakteru, ktoré sa bohužiaľ hľadajú v Afrike aj Ázii – odkiaľ sa zlato snažia skôr odsávať a na výmenu zaň dávajú ópium, neresti a choroby.

Toto prelievanie zlata – mamony, ktorá, keď je použitá na dobré veci, pripravuje cestu do raja – sa stretlo so stále rastúcim záujmom. Niekoľko čísel, keď sme vykreslili nadprirodzeného ducha Diela, nám môže pomôcť lepšie pochopiť Dielo Štefánie a Jany Bigardovej:

Radi sa s vami podelíme s príhovorom Mons. Jana Dumona, tajomníka PMD sv. Petra Apoštola, ktorý predniesol na tohoročnom stretnutí národných riaditeľov PMD z celého sveta:

„Naše dielo je dielom spoločenstva viery a nie stroj na výrobu pomoci. Tak obdarovaní ako aj darujúci majú svoju zodpovednosť. Jedná sa o fond katolíckej solidarity, snažíme sa zabezpečiť to, čo semináre nevyhnutne potrebujú. Našou úlohou je prispieť k formácii miestneho kléru svätej Cirkvi v misijných zemiach, udržiavať semináre, noviciáty a pomáhať tým, ktorí si dopĺňajú vzdelanie v zahraničí.

Tento rok sme otvorili 18 nových seminárov, z toho 4 v Afrike, 6 v Amerike, 5 v Ázii, 2 v Oceánii a 1 v Európe. Pomáhame 942 seminárom vo svete tak, že im pravidelne prispievame na ich prevádzku. Tento rok sme zabezpečili prípravu 81 323 seminaristov, z toho 51 871 v Afrike, 6 328 v Amerike, 18 293 v Ázii, 376 v Európe a 801 v Oceánii. Tento rok bolo vysvätených 2 317 nových kňazov, z toho 1 069 v Afrike, 926 v Ázii, 284 v Amerike, 21 v Európe a 17 v Oceánii. Pomáhame tiež pri formácii   3 534 novicov a 6 018 noviciek rehoľných spoločenstiev. Pri tvorbe a realizácii projektov nám veľmi pomáhajú nunciovia, lebo žijú na mieste realizácie a vedia skontrolovať, čo sa deje.“

Svätá Cirkev na Slovensku zabezpečila minulý rok kompletnú starostlivosť o 73 seminaristov v misijných krajinách. Aby sme mali predstavu, je to 25 tisíc korún na rok na jedného seminaristu.